A tak keď mi v jeden krásny sobotný večer Richard napísal, že niekto si od neho pýta moje číslo zo zvedavosti som neodolala. Lebo jeden nikdy nevie. A keďže sa vraví po x-krát všetko dobré, rozhodla som sa svoje číslo rozšíriť medzi svet.
Ešte mi ani poriadne nevychladol prst od klávesnice a už mi čosi blikalo. Rýchlo to pán. Rýchlejší ako ten naposledy. A tak som začala chatovo konverzovať aj o prichádzajúcej sile vesmíru. Stala som sa otrokom svojho zvonenia, spánku len za cieľom čítať všetky správy, ktoré chodili. Aj keď ma iritovali. Resp. Čítala som ich preto, lebo ma iritovali a vzbudzovali vo mne žiadostivosť a zvedavosť. Nervovali ma, a vytáčali do nepríčetnosti až som mala pocit, že pánovi niečo urobím ak sa stretneme.
A potom nastane ten moment. Prvýkrát sa spolu rozprávate. Vidíte jeho tvár. Smejete sa. Je Vám fajn. Ako by sa to povedalo v romantických filmoch? Ako keď Vám v bruchu lietajú motýle. Ako keby sa ich tam rojili milióny a bránili Vám nadýchnuť sa. Nechcete niečo pokaziť, ale snažíte sa nebyť strojená. Chcete vyzerať prirodzene a preto si dáte iba jemnú vrstvu make upu. Nechcete vyzerať ľahko a tak si pre istotu dáte niečo, v čom Vám je najpohodlnejšie. A potom začnete mať pocit, že ten rozhovor, ktorý trval 5 hodín niekam smeruje. Máte pocit, že si s ním rozumiete ešte lepšie ako cez písmená. Pristihnete sa ako ste ticho a dívate sa, ale ticho nie je trápne. Nikomu. Usmievate sa. Ale stále si Vás doberá, a vy si doberáte jeho a vy viete, že je to najlepšia konštelácia za posledné obdobie a máte chuť Richardovi vybozkávať ruky.
A potom idete spať. Vlastne iba chcete, lebo je už niečo ďaleko po polnoci. Nemôžete zaspať, lebo nemôže na neho prestať myslieť. V hlave Vám víri všetko možné. A tak ležím ako mátoha, prevraciam sa zo strany na stranu a chcem aby už bolo ráno a aby pri zapnutí mobilného internetu začalo všetko znova zvoniť, vibrovať ako zvyčajne. A potom si uvedomím, že mi niečo nehrá. Že som asi sprostá a naivná ak si myslím, že to čo sa odohráva v mojej hlave je aj v jeho.
A tak som si ráno uvedomila, že som pobláznená. Do muža, ktoré v podstate ani nepoznám. Ale do muža s ktorým sa smejem a s ktorým mi ani pyžamový skype nie je trápny. A potom mi príde jedna správa, druhá správa, tretia a cítim zmenu. A ide ma roztrhať. Cítim ako všetky motýle sveta lietajú jak besné ako keby mali ruju. Nechcú sa upokojiť. Cítim, ako keby to už nebol ten človek, ktorý to bol. Vidím, že sa mi snaží umelo naznačiť, že to, čo chcem ja nie je to, čo chce on. Cítim, že píše inak. Že jeho správy nemajú pointu a humor, ktorú mali pred 24 hodinami a je mi zo seba na grc.
Pretože aj keď si poviem:
- nebudem odpisovať, nech sa uvedomí, čo sú to za správy
- nebudem dúfam, že on je ten princ
- nebudem naivná a pôjdem jesť, nech tie motýle vypadnú
- nebudem sa nad ním zamýšľať
- nebudem vymýšľať konšpiračné teórie a snažiť sa v nich nájsť riešenie
- nebudem to vidieť všetko optimisticky, ale postavím sa realite pred oči!
- nebudem v celej veci hľadať pozitívy! (Trápenie sa pre chlapa a úbytok hmotnosti o 2kg nie je výhra! Ale somarina!)
A potom si uvedomím, že posledné hodiny nič nerobím iba na neho myslím ako na neho nemyslieť...A potom si poviem. Ah Michaela! Takých tu už bolo a ty budeš o týždeň zasa fit!