Ženy sú masochistky. Cynické. Naivné.
Ženy trpia chorobou menom muž. Každá jedna sa zamiluje, odmiluje a snaží sa spáchať samovraždu . Nie, nezavesí sa na slučku, len jednoducho vo svojej hlave urobí blok a zakóduje informáciu, že každý chlap je sviňa. A možno aj je. Žena by bez muža však nebola ženou. Bola by len nezasvätenou bábkou bez raja. Občas sa pýtam, čo by bolo keby Adam nestretol Evu. A čo by bolo keby neprišiel had. Pokušenie by proste nebolo.
Pokušenie väčšinou smeruje do veľmi nemorálnych vecí. Asi aj láska k Eve bola v tom čase charakterizovaná ako nemorálna. A moja láska je v dnešnom svete pomenovaná tiež nemorálnou a nesprávnou. Možno o 200 rokov to bude úplne normálne aj v kresťanskom svete. Síce šejková druhá žena sa cíti neobmedzená a silná len do momentu kým ju nevystrieda tretia. Asi som prvýkrát v živote pochopila teóriu dedičného hriechu od Evy. Som hriešna. Som hriešna ešte viac, pretože milujem to, čo sa už milovať nedá. Nesmie. Nemôže. A hlavne nemá.
Možno bude tento príbeh výmyslom možnom len mojím snom a možno pravdou, ktorá sa nikdy nemala odohrať.
Kde bolo tam bolo sypal sa čas. Rýchlo. A nesmierne divne. Stretli sa dvaja ľudia, ako to už v živote býva. Stretli sa v práci. Pri pracovnom pohovore. Pred dvoma rokmi. Rozprávali sa rukami nohami. Tak ako to v zahraničí občas býva. Po mojom tarzansky. Začal pracovný pomer a dievča sa každý deň pýtalo, či chcú ľudia k hranolkám kečup alebo majonézu. Prešiel rok. Dievča sa zamilovalo. Nútene odišlo od hranoliek späť do reality, kde bola burka považovaná za polo teroristický čin.
Vrátilo sa o rok. Do tohto sveta, kde bolo všetko dovolené. Kde konzervatívny bol len kostol v neďalekej dedine. Kde ani kňaz nečítal celé prikázanie. Pracovný pohovor z pred roka už prebiehal inak. Z dievčaťa vyrástla laň a z muža lovec, ktorý ju chcel streliť. Do srdca. Alebo pravdivo povedané – medzi nohy.
- Prečo nie je vaše mobilné číslo v záznamoch?- vytkol jej jedno poobedie pri rituálnom espresse s jedným vrecúškom hnedého cukru.
- Neviem. Nikdy ste ho nepýtali.- Pousmiala sa šibalsky tváriac sa, že je dušou Mária.
- Tak si ho pýtam teraz.- So smiechom prehodil a pozeral na ňu priamo až ju jeho pohľad pálil.
- Samozrejme.- Odvetila, zvrtla sa na nohe a odišla. Vedela, že nemôže odísť, pretože debata ešte neskončila. Pretože ten pohľad nekončil. Nerobil jej dobre. Resp. Robil jej až veľmi dobre nepripustiac si.
- A Rina? Choďte po koláče. Máte to tu akési prázdne.-
Nikdy jej nikto nepovedal, ako začínajú vzťahy na pracovisku. Naivne si od Rosamundy myslela, že pri káve cez pauzu. Nikdy jej však nikto nepovedal ako začína vzťah medzi šéfom a zamestnankyňou. Asi pri inventúre. Ale to ako začína vzťah medzi žabou a ešte raz tak starým mužom bolo tabu. Tabu, ktoré nikto nevyslovil, lebo by sa mu spálili pery.
Bolo to celkom jednoduché. Vitrína bola prázdna a koláče v sklade. Sladké pohľady niekoľko dní. Vymenených niekoľko perverzných rečí. Pokušenie od Evy. Vždy si uvedomte, že za všetko môžu oči. Ak sa žena naučí vyrovnane pozerať mužovi dlho do očí, preskočí iskra. Pretože muž je lovec a žena laň bez zbraní, vyhrá lovec. V podstate vyhrá aj laň, pretože zbraň si nevzala úmyselne. Pretože žena nemôže priznať, že je také isté perverzné prasa ako muž. A že jej taktiež ide o stav niekedy 1+. 1 pre sex a plus pre lásku.
Pri preberaní koláčov sa otvorili dvere mrazničky. Vošiel kravaťák a usmial sa.
- Čo robíte?-
- Sám ste ma poslali po koláče.-
- A to ostaneme iba pri koláčoch?- Zaškeril sa a priblížil sa bližšie, pričom z jeho tela sálala taká teplota, ktorá by v týchto mínusových teplotách topila polárneho maca.
Bolo to ľahšie ako písomka z násobilky. Najprv úsmev. Potom dlhé pozeranie do očí a potom styk pier. Netrval dlho. Boli predsa v práci.
Od tohto dňa chodilo dievča po svete šťastne. Šťastnejšie do práce. Začalo sa niečo, čo sa nikdy začať nemalo. Podľa iných. Návod na použitie nemala. ...