Venujem T.
Stretne sa muž so ženou.
Nastane blik sem, blik tam.
Prvá ruka, druhá v nej.
Tvoje pery.
Moje pery.
Cmuk Cmuk.
Láska vraj nepozná hranice. A láska vraj za hranicami neplatí. Povedal mi raz ktosi. O vzťahoch vie toho veľa každý. A každý si nejaký ten prežil. Pesimista by mi teraz povedal, že k láske patrí určite aj koniec. Patrí, prečo by nie? Všetko má svoj koniec tak ako rozprávka, kde sa voda sypala a piesok sa lial, keď Popoluška našla svoju značkovú črievicu a keď pažravej Snehulienke vďakabohu zabehlo. Nikdy však nevieme ako sa tieto slečny adaptovali do manželského života. Myslíte si, že Ruženka niekedy chytila mop do ruky? Podľa mňa isto nie. Bála sa, že ju znova niečo pichne a znova bude spať až ju pobozká dedo o palici.
Adaptovať sa je ťažké a niekedy, keď sa adaptujeme je potom. Možno je láska ako vnútorná expozícia drámy:
expozícia (nájdem ho! JES!)
kolízia (Sakra! Zamilovala som sa, je to dobré? Diskutujem s kamarátkami o 100 šesť!),
kríza (Chodíme na výlety! Kúpil mi značkovú kabelku a topánky! Isto mi všetky moje kamošky závidia. Oni nevidia aký je skvelý! Vôbec si ma neprivlastňuje. To len oni kravy chcú to isté! Preto sa s nimi nebudem viac baliť. A čo že chodil aj s Ančou? Ja som tá práva! alias stav = totálne zaslepenie, ale je nám v najlepšie. Svine tie kamarátky, čo?)
peripetia (už sa mi neozýva. Prečo? Prečo mi Mara píše, že je teraz s Jolanou? Klame! Čo mám robiť? Zabijem sa. Plačem! Dajte mi antidepresíva prosím)
Katastrofa (Skončilo sa to. Nevadí. Stále budeš v mojom srdci. No do F! Všetci mali pravdu. Asi najhorší pocit)
A presne o tom to je. Niekedy keď už láske nie je, myslíme, že je. Dúfame v ňu. Prečo? Niekedy si myslíme, že aj keď sa to skončilo pozliepame to. A poskladáme ako puzzle. Potom však zistíme, že jeden kúsok chýba a Jankovi Hraškovi chýba hrachové telo. Odpustíme. No scenár sa opakuje znova, len sme obozretnejšie. Skončí to znova a my sme znova so zmrzlinou a kalóriami v ruke.
Niekedy je to celé utrpenie dlhšie ako samotný vzťah. Sme ľudia. Nechceme myslieť na zlé. Stále myslíme iba na to celé dobre, čo sme zažili a snažíme sa aj po rokoch neodsudzovať človeka, ktorý nás oklamal. Bola to predsa naša voľba. Kto si vlastne chce priznať chybu a sypať si popol na hlavu? Alebo budete hrať formu a odsúdiť jeho ako najväčšieho (kamaráti Turci by povedali) salaka. Ak si amcuk tak si amcuk.
My vlastne nechceme toho človeka, čo nám ublížil. Uvedomujeme si to, že klamal, podviedol nás a že to určite urobí znova. Cvak pre tých, čo ešte stále majú ružové brílky. Chceme toho človeka z toho najkrajšieho obdobia. Keď sme sa smiali, keď sme len tak jazdili autom nevedno kam. Keď sme si spievali pesničky a predbiehali sa v tom, kto urve falošnejšie. Keď sme sedeli a dívali sa na ranné mesto, ktoré sa ešte iba prebúdzalo a v diaľke blikali tie svetielka z kúpeľne kde si nevediacky o našej láske ľudia umývali zuby. Keď sme sa dívali do očí a boli presvedčení o tom, že sa do nich budeme dívať po zvyšok života. Keď sme sa snažili pomáhať iným, aby sme nevideli svoje problémy. Keď sme pili z jednej fľaše a predbiehali sa kto skôr dobehne. Keď svet bol gombička a telefóny a internety neexistovali.
Keď aj náboženstvo bola hračka a kopftuch nebol problémom. Keď vznikla láska a zem sa zachvela. Keď sa telo spojil v telo a prešlo otrasom tiel.
Keď možno spriaznená duša pri nás bola iba chvíľu. Keď sme iba na chvíľku mali zažiť ten stav spojenia. Keď sme potom stretli ďalších a ďalších a ono to neprišlo. On sa nechvel svet a pozerali sme na hodinky, koľko minút, to divné skákanie ešte potrvá.
Keď je láska za život možno iba jedna a možno je krátka....a keď si to celé možno iba nahovárame a ono sa to skutočne ani neodohralo...